Sedím na terase rodičovského domu a pijem teplý čaj. Stále je 30 stupňov, napriek tomu mi to nevadí.
Rozmýšľam o tom, aký to bol deň. Aké to je. Vrátiť sa k ľuďom, ktorých som stretla, s ktorými som strávila chvíle toho dňa.
Každý z nich žije v podstate spokojný život, majú prácu, alebo sú na dôchodku, vlastnú strechu nad hlavou, žijú v rôznych kútoch Slovenska. Veruže krásneho Slovenska. Zeleň a kus prírody máme v skoro na každom kroku.
Kto veľmi chce, prácu si nájde, kto veľmi chce, vie sa vzdelávať, aby si našiel inú prácu, lepšiu, alebo sa posunul v tej svojej vyššie. Záleží na to, čo chce dosiahnuť. Záleží na tom, kto čo chce.
Každý z nich má nejakú rodinu. Niekoho, komu môžu zavolať i keď to možno nerobia. Niekoho, koho majú na dosah, ale vidia sa málo. Priateľov, známych, ľudí, ktorých poznajú. Svoje zvyklosti a to, že sú zvyknutí na to všetko, že to tu je.
Všetko je dočasné, napriek tomu, to pre niektorých ľudí nie je až taká samozrejmosť – ľahnúť si do vlastnej postele, mať strechu nad hlavou a mať ľudí, ktorých poznáš, či rodinu, ktorá tu je.
Neuvedomujeme si, že nič nie je isté, stále, nemenné.

Započúvaj sa niekedy do toho, na čo všetko sa sťažujú ľudia. Počasie, politiku, susedov, bolesti, choroby, na obchody, na to, že je sucho, že fúka, že prší, že majú zlé výsledky, choroby, že pribrali, nemôžu schudnúť... Nechcú počuť riešenia, rady, chcú oznámiť, aké to je zlé, nespravodlivé a uznanie, že to je tak. Niekedy sú to skoro ako preteky, kto má väčšiu bolesť, kto má horšieho šéfa, manžela, deti.... sťažujú sa na okolnosti, ktoré nemôžu zmeniť.
Potreba kontroly a uvedomovanie si toho, že nedokážeme kontrolovať nič mimo nás, vyvádza ľudí z rovnováhy.
Keď máš nejaký problém, uvedom si, že je dočasný, keď jeho dôležitosť vyhrocuješ, príde ďalší, väčší a ten prvý sa zdá v pohode.

Ten deň, nebol len o tom.

Okamih, kedy Ti vesmír zatrasie celým telom a stojí pred Tebou človek, ktorého si nevidela 45 rokov.
Hovorí o tom, ako sa nemôže vrátiť do svojej rodnej zeme, nemá nič, nikoho. Vďačný za to, že vidí niekoho, koho pozná. Rád, že môže stráviť chvíľu s ľuďmi čo nie sú cudzí.
Nepozná náš jazyk, ale dohodneme sa. Musel odísť od toho, čo už viac nie je istota, prispôsobil sa okolnostiam a konal, čo mohol.
Sedíte a Ty počúvať ostatných ľudí, ktorých poznáš, ako sa sťažujú na počasie, na to, že nemali kde zaparkovať.... on im nerozumie, ale asi vníma to, akú energiu cez tie slová vyžarujú.
Možno si myslí, že hovoria o niečom hroznom, o život ohrozujúcich situáciách o niečom, čo je nepredstaviteľne ťažké...

Každý máme niečo, čo nás ťaží, bolí, nejaké smútky, bolesti, nespokojnosť.
Naozaj to je až také zlé? Naozaj keby prišlo niečo horšie, by sme nad týmto nemávli rukou? Je to len zvyk, aby reč nestála, nech nie je ticho
Skúsme sa zamyslieť.
Vychutnaj si každý okamih, nad ktorým raz mávneš rukou. Je to každý, všetko raz bude včera.