Niektoré ženy nemôžu byť samy sebou. Ani keby veľmi chceli.
Obliecť si, čo chcem. Rozpustiť si vlasy. Pustiť si hudbu a spievať nahlas. Ísť sama na prechádzku, tancovať po izbe, napísať, čo cítim.
Pre mňa samozrejmosť. Pre iné ženy – nemožné.

Nie preto, že by nechceli. Ale preto, že nesmú. Lebo sa to nesmie. Lebo niekto rozhodol, že ženská sloboda je nebezpečná.

Byť sama sebou? Luxus, nie právo.
Niektoré ženy nemôžu vyjsť z domu bez povolenia. Nemôžu sa obliecť podľa seba. Nemôžu spievať. Tancovať. Smiať sa nahlas. Ísť samy von.
Ich telo patrí spoločnosti. Ich hlas je umlčaný. Ich prítomnosť je neželaná.

Nie preto, že by to tak chceli. Ale preto, že sa okolo nich postavil svet, ktorý ich definuje cez poslušnosť, ticho a zakrytú tvár.

A my? Máme slobodu, ktorú často ani nevnímame.
My si môžeme vybrať.
Sťažujeme sa, frfláme – a niekedy oprávnene. Ale zároveň žijeme v priestore, kde môžeme hovoriť. Kde môžeme nesúhlasiť. Kde môžeme byť.

Môžeme byť hlasné, môžeme byť tiché. Môžeme byť matky, podnikateľky, umelkyne, nič z toho, všetko z toho.
Máme možnosť byť samy sebou – v najhlbšom, aj najjednoduchšom zmysle slova.

Záver: Nie je to o vine, ale o vedomí.
Nie, nemáme sa cítiť zle za to, že máme slobodu. Ale mohli by sme si ju viac uvedomovať.
Byť sama sebou by nemal byť výsada. Ale pre mnohé ženy na svete stále je.

A práve preto by sme s tou našou mali narábať vedome. S rešpektom. A možno aj s odvahou použiť ju na to, aby raz bola samozrejmosťou pre všetky.