Keď nás zastaví choroba, často máme pocit, že sme stratili čas. Veľké plány, do ktorých sme chceli skočiť s nadšením, sa náhle rozplynú. Ale čo ak to zastavenie nie je prekážka, ale príležitosť? Možno práve teraz je ten správny moment prehodnotiť, či Tvoje plány boli naozaj také ideálne, ako sa zdali, a či by sa nedalo ísť na veci inak.

Zastavenie neznamená neúspech, ale pozvánku spomaliť a zamyslieť sa. Možno Tvoje nadšenie smerovalo do plánu, ktorý bol príliš veľký alebo náročný. Možno si mala pocit, že musíš všetko zvládnuť rýchlo a dokonale. Ale choroba Ti dáva šancu prehodnotiť:

Čo je pre Teba skutočne dôležité? Možno je čas odlíšiť, čo chceš dosiahnuť Ty, a čo sú len očakávania okolia.
Fungoval môj prístup predtým? Ak si sa už viackrát ocitla v roli „večného začiatočníka,“ možno bolo niečo v tvojom prístupe, čo potrebovalo zmenu. Bola si na seba príliš prísna? Chcela si všetko naraz?
Pomaličky, ale iste
Keď sa zotavíš, nezačínaj tam, kde si skončila, akoby si musela niečo dobiehať. Dovoľ si začať inak. Malými krokmi, s rešpektom k svojmu telu aj svojej energii. Zabudni na myšlienku, že všetko musí byť rýchle a perfektné. Skôr si polož otázku:

Ako sa cítim pri tomto kroku? Dáva mi radosť, alebo sa len nútim, aby som niečo splnila?
Často chceme veľkými plánmi dokázať sebe alebo iným, že na to máme. Ale čo ak je úspech v tom, že nájdeme spôsob, ktorý funguje pre nás? Bez tlaku, bez pocitu, že musíme niečo doháňať.

Zmena prístupu ako nový začiatok
Choroba nám pripomína, že sme ľudia, nie stroje. A že aj najväčšie predsavzatia majú šancu na úspech, keď ich budujeme postupne. Možno je práve toto Tvoja príležitosť ísť na veci inak – s láskavosťou voči sebe, pomaly, krok za krokom. Lebo aj malý krok je stále krok vpred.

Skús si položiť otázku – je môj plán naozaj udržateľný? Ako sa pri ňom cítim?