(pre ženy, ktoré sa zabudli vidieť)

Kde bolo, tam bolo, žila raz žena.
Nebola z rozprávky.
Nemala plášť, ani korunku.
Len srdce, ktoré dlho tlmilo svoje túžby, aby bolo počuť túžby iných.
Niekedy bola milovaná. Niekedy nie.
Niekedy sama. Niekedy medzi ľuďmi – a aj tak sama.
Kedysi sa smiala hlasno. Nosila čokoľvek.
Kúpila si kvety len tak, tancovala po byte a písala si do zošitov veci, ktoré chcela raz žiť.
Verila, že svet ju počuje.
A potom... niekto povedal:
„Pribrala si.“
„To si oblečieš v tvojom veku?“
„Kedy si si konečne niekoho nájdeš?“
„Už nie si, čo si bývala.“
A tie vety sa zabodli.
Ako neviditeľné klince.
Postupne stíchla.
Začala sa porovnávať.
S ňou.
S nimi.
S fotkou, ktorú sama zverejnila, no necítila sa v nej pravdivo.
A Sebahodnota, tá bytosť, čo v nej vždy bývala,
začala byť tichšia.
„Ešte som tu,“ šepkala.
„Keď sa pozeráš do zrkadla, nie si číslo.
Si život, čo toľko prežil.
Si dych, čo stále chce tvoriť.
Si pohľad, ktorý vie pohladiť.“
Ale jej hlas zanikol v šume notifikácií, reklám a komentárov.
Až jedného dňa...
keď žena sedela v tichu.
Možno po dlhom dni. Možno po rokoch hľadania.
Len tak. Bez filtra. Bez make-upu. Bez potreby niečo dokázať.
Sebahodnota sa vrátila.
Pomaly.
Sadla si vedľa nej.
Nepožiadala o lajky. Nepýtala si dovolenie.
Len povedala:
„Ja som bola s tebou, aj keď si si myslela, že nie si dosť.
Ja som bola v tvojich slzách aj v tvojom tichu.
V tvojom odpúšťaní. V tvojej trpezlivosti.
V tvojom: ‚Aj tak ráno vstanem.‘
Nehľadaj ma tam vonku.
Už som doma. V tebe.“
A žena...
zavrela oči.
A prvýkrát po dlhej dobe si verila.
Nie preto, že jej niekto niečo povedal.
Ale preto, že ona sama sa znova počula.